Dovolenková fotografia. Aký krásny výhľad, cvak, sem sa postav, cvak, stiahni to brucho, cvak, pozri na mňa, úsmev, cvak! Bez možnosti fotografického uchovávania si pobyt pri mori, na chate v horách alebo kdekoľvek inde väčšina z nás nevie ani len predstaviť. Ťažkopádne analógové fotografické prístroje síce vystriedali mobilné telefóny a rodinné fotoalbumy, starostlivo uložené v knižnici, nahradili sociálne siete. Motivácie dovolenkových fotografiek a fotografov môžu byť rôzne, ale podstata ostáva. Niekto sa rád pochváli priateľom a známym, iný má potrebu zaznamenať, čo bolo, pre budúcnosť, ďalší zas umožniť sebe a svojim blízkym opätovne prežiť dovolenkové zážitky prostredníctvom fotografií.

Nech už sú pohnútky akékoľvek, začínajú (ak si máme vypožičať flusserovskú terminológiu) autentickým lovom fotografických záberov. Je asi prirodzené očakávať, že takéto snímky nebudú vynikať výtvarnou kreativitou. Naopak, vo väčšine prípadov sú rovnako strojené, umelé a stereotypné. Nie je tomu inak ani pri prezeraní archívu autorkinej rodiny. Odmalička pravidelne cez letné prázdniny cestovali k Jadranskému moru do Chorvátska a Talianska, často sa vracali na tie isté miesta. Fotografické spomienky uchovávali, ako napokon väčšina dovolenkárov, vo fotografických albumoch. Po určitom čase sa v nich dookola opakovali tie isté kompozície, skupinové portréty, krajinné zábery, pohľady na more, žánrové výjavy z pláží, malebné prímorské letoviská, charakteristické kaplnky a kostolíky, jachty, olivy, palmy. Len meniaci sa vek ľudí na fotografiách prezrádza, že boli zhotovené s odstupom mnohých rokov.

Samozrejme, fotografie vypovedajú o mieste a dobe ich vzniku, i o ľuďoch na nich. Ukazujú členov rodiny, ako vyzerali, ako sa obliekali, ako starli. Nemenej však lovec-zhotoviteľ fotografií (v tomto prípade autorkin otec), a zvlášť fotografií dovolenkového typu, obracia pozornosť na seba samého. Na obrázkoch ho väčšinou priamo nevidno; je to takmer vždy on, kto po celé roky berie fotografický prístroj do ruky, volí situáciu, uhol záberu i výrez v hľadáčiku. Odhaľuje tak nevedomky svoje sociálne prostredie i výtvarný vkus

Na prvý pohľad je väčšina dovolenkových fotografií, ak sa ne pozeráme samostatne, nudným divadlom, navyše v nepríliš dobrom hereckom obsadení. To asi prizná každý aspoň trocha sebakritický rodinný fotograf. Nie je tomu inak ani v rodinnom archíve Zuzany Pustaiovej. Autorka tento fakt ironizuje – z vizuálne podobných výjavov vytvára akési digitálne koláže, ich grotesknosť a absurdnosť podčiarkuje zámerne neohrabanými, akoby amatérskymi zásahmi photoshopového štetca. A predsa chvíľu trvá, než si pri pohľade na obraz uvedomíme, že nejde o jednu fotografiu, ale koláž z dvoch (a v jednom prípade dokonca troch) záberov, hoci ich niekedy od seba delí dlhá doba. Až pri bližšom skúmaní nachádzame vtipné detaily – osoby vyskytujúce sa v zábere dvakrát, historické stavby a kostoly v neprirodzenom architektonickom postavení, ale napríklad i navlas podobné postoje niektorých členov rodiny, ktoré sa za celý čas vôbec nezmenili.

Autorská „kolaborácia“ Zuzany Pustaiovej s otcom a ďalšími rodinnými príslušníkmi (a prípadnými náhodnými okoloidúcimi), ktorí stlačili spúšť fotografického prístroja, však presahuje ironickú rovinu. Úsmevné demaskovanie dovolenkového stereotypu bolo akiste vedomým zámerom autorky a týka sa snáď každého z nás, kto kedy vlastnil fotoaparát. Ruku na srdce, koľko ráz sme napĺňali svoje fotoalbumy (a v súčasnosti domáce digitálne úložiská, mobilné telefóny a sociálne siete) ďalšími a ďalšími nepotrebnými dovolenkovými snímkami a uspokojovali tak svoje lovecké potreby.

Môžeme ísť aj ďalej do kritickej roviny a dekonštruovať zažité kultúrne kódy dovolenkárov, prežívajúcich svoju dovolenku 2.0 cez hľadáčik fotoaparátu či obrazovku smartfónu. Môžeme sa tiež zamýšľať nad zmyslom dovolenkového zážitku. Akú má hodnotu, keď spomienka naň rok čo rok vyzerá tak isto? Zvlášť to platí dnes, v dobe prudko narastajúcej ekologickej spoločenskej uvedomelosti a nastupujúcej éry nepriaznivých klimatických zmien spôsobených i bezbrehým masovým turizmom.

Pravá podstata Pustaiovej diela však v tomto prípade siaha hlbšie. Až pohľad na viacero snímok naraz, navyše starostlivo vybraných a skombinovaných do digitálnych koláží, ukazuje rodinu vo svojej prirodzenosti. Až pri porovnávaní snímok vidno, že osoby sa na nich vyskytujú v obdobnom kontexte. Takto možno vnímať sotva viditeľné mikrokontrasty v tom, ako niekto pôsobí súdržnejšie, niekto otvorenejšie, iný naopak vytvára okolo seba väčší osobný priestor, a navyše sa tieto preferencie časom menia. Snímky prírody a krajiny si zasa možno predstaviť ako abstraktné zrkadlá obrátená na fotografa a dopĺňajúce tak rodinný obraz. Z dovolenkového snímku, jedného z najteatrálnejších a najzbytočnejších spôsobov, akým možno zhotoviť fotografiu, sa navrstvením a preusporiadaním zrazu stáva realistický obraz rodinného archetypu. V tomto ohľade pripomínajú Pustaiovej koláže skupinové portréty rodín od slávneho umelca z Düsseldorfskej školy Thomasa Strutha, kde každý fotografovaný člen rodiny zaujíma svoj priestor a deklaruje tak vzťah k ostatným fotografovaným i k prostrediu. Michael Fried, americký kritik zaoberajúci sa fenoménom divadelnosti (strojenosti) fotografického média vyzdvihuje medzi inými práve Struthove portréty ako „neteatrálne“, nepovrchné. Autor portrétované rodiny poznal, portrétovanie pripravoval dlhodobo vopred (niekedy dokonca až dva roky!), pri fotografovaní nezasahoval až na výrez do postavenia portrétovaných osôb a výslednú fotografiu vyberal z veľkého množstva pokusov. Uvedené znaky majú spoločné i Pustaiových dovolenkové fotografie. Obsesívna vytrvalosť rodinného dovolenkového fotografa i mikrokontrast prítomný v kolážach i medzi nimi vytvára z pôvodne ironickej a vtipnej série sondu do neviditeľných zákutí rodinného organizmu. Hovorí – toto sme my.

Ak existuje faktor, ktorý z dovolenkových fotografií robí vizuálne obrazy hodné vážneho záujmu, je to práve toto – nezamýšľaný závan spontánnosti a úprimnosti, ktorý však u jednotlivej fotografie nevidno. Treba sa pozrieť na veľký súbor zhotovený počas mnohých rokov. Vôbec nevadí, že autorom je fotograf-amatér. Časté opakovanie fotografickej situácie a absencia potreby portrétovaných tváriť sa strojene (sme predsa na dovolenke medzi svojimi najbližšími!) spôsobí postupné vyprchanie teatrálnej obozretnosti a v konečnom dôsledku má schopnosť premeniť súkromnú vizuálnu spomienku na výtvarné umenie.

Spôsob, akým autorka pracovala s archívnou predlohou, dáva vizuálnej reči jej diela ešte ďalší – spoločensko-historický rozmer. Rodinným obrazovým záznamom manipuluje účelovo a zároveň účelne. Fotografické spomienky na niekdajšie dovolenkové zážitky, ktoré mali pôvodne skončiť v nekonfliktnej podobe v albume na poličke, vytrháva z pokojného bytia a transformuje na bizarnú, ľahko desivú predzvesť dystopickej apokalypsy – zábavnú, no s pocitom zmätenia a neistoty, tak charakteristickej pre dnešok. Ak prijmeme tézu, že autorka je k samej sebe i k divákom úprimná, musíme nutne uvažovať i o možnosti, že máme pred očami našu vlastnú formujúcu sa históriu.

Branislav Štěpánek
© 2019