Fotografické médium od nepamäti mapuje aktualitu folklóru. Ľudovú kultúru predstavuje prostredníctvom svojich výrazových prostriedkov ako vzácny poklad. Atmosféru radosti privolá dramatické slnečné svetlo, monumentalitu výjavu podporí perspektíva mierneho podhľadu. Nedeľná oslnivá zdobnosť krojov i jednoduchosť chudobného príbytku dojímajú súčasne a rovnako intenzívne.
Výstava Zuzany Pustaiovej pracuje s touto kultúrnou skúsenosťou a predkladá novú víziu fenoménu folklóru, balansujúcu na hranici inscenácie a dokumentu. Na prvý pohľad tradičné čiernobiele fotografie krojovaných postáv v prírodnom či vidieckom prostredí, doplnené znepokojivými detailami prezrádzajúcimi súčasnosť, narušujú ilúziu tradície ako zakonzervovanej a nemennej. Autorka tak s nadhľadom problematizuje vzťah medzi lokálnym a globalizovaným. Na inscenovaných snímkach predstavuje fúziu folklóru v zmysle kultúrneho dedičstva a akejsi aktuálnej formy „ľudovej“ kultúry ovplyvnenej všadeprítomným konzumom, novodobými formami spirituality a virtuálnym svetom médií. Chytré telefóny s fotoaparátmi, solárium, civilné svadby v prírode, čajový rituál, karimatka na cvičenie jogy, ktoré nachádzame na snímkach, taktiež symbolizujú potrebu „zažiť“ silu prírody a potvrdiť si vzťah k nej.
Výstavou sa vinú dva obrazové príbehy. Jeden veľký, heroický a druhý celkom nenápadný. Ten slávnostný tvoria čiernobiele obrazy slnkom zaliatej mýtickej krajiny – scenérie pre všeobjímajúce deje. Kondenzovaná oslava slovenskosti, hrdého i melancholického ducha národa, tak ako ju poznáme z národopisnej tvorby Karla Plicku a Martina Martinčeka či z lyrizovaného románu Františka Švantnera Nevesta hôľ (1946).
Zem spieva – chcelo by sa povzdychnúť.
Druhú, paralelnú líniu fotografického rozprávania tvoria „malé príbehy“, banálne drobné snímky v podobe farebných polaroidov a snapshotov, usporiadané po dvoch, po troch do akýchsi obrazových trsov. Námetom týchto snímok je autentická situácia v krajine – scéna fotografovania tvorená modelom, fotografkou, asistentom držiacim odraznú dosku, prípadne ďalšími prítomnými osobami a zvieratami. Pohľadom z odstupu autorka odkrýva pracovnú backstage, čím demaskuje mechanizmy skryté za tvorbou každej fotografie. Tieto snímky máme chuť nazvať dokumentačnými, ubrať im váhu, hodnotu, pretože na prvý pohľad nič „veľkému príbehu“ nepridávajú, naopak. Tým, že rovnaké prostredie predstavujú ako divne pofotené, akoby slávnostnosť čiernobielych výjavov zdanlivo znevažovali. A predsa.
Tým, ako fotografické médium v snímkach Zuzany Pustaiovej komentuje samé seba, prezrádza zároveň svoju zákonitú iluzívnosť. Predstavu priľnutia reality k jej fotografickej stope štiepi znovu na dve od seba nezávislé a paralelne prebiehajúce výpovede. Jednu viac a druhú menej „pravdivú“. Alebo pravdivú inak.
Postava všadeprítomného osvetľovača s odraznou doskou vrhajúcou ostré slnečné svetlo na postavu v krajine pôsobí ako prostredník medzi prírodou a technikou, ako mediátor, veľký iluminátor. Sviatočnosť chvíle býva predsa vždy ukrytá na dne bežného dňa.